Keď ho pred dvomi rokmi požiare prinútili utiecť zo svojho domova, vzal si narýchlo len laptop, pevný disk a basgitaru Hoefner, a stihol si zajednať letenku a airbnb ubytovanie na Malibu. Niekde tam začal Kevin Parker alias Tame Impala skladať najsilnejšie čísla svojho nového, v poradí štvrtého albumu - The Slow Rush.
Zvuk albumovej štvorky Tame Impala sa začal črtať dávnejšie, asi okolo roku 2015, kedy sa Kevin Parker nutne potreboval pohnúť z miesta. Psychedelicko-rockový revival už bol masívnou módnou záležitosťou a Parkerovi imponovali headlinerské úlohy na tých najväčších koncertných a festivalových pódiách. Úprimne chcel byť popovejším. Začala mu imponovať hudba Bee Gees, jej atmosféra aj tzv. song-crafting. V roku 2020 tu teda máme Tame Impala ako disco-funk. Dokonca sa dá povedať, že nájsť gitary v hudbe Tame Impala už nie je vôbec jednoduché.
Skladať chytľavé, no nie hlúpe skladby vie Kevin Parker prakticky bez ohľadu na žáner, v ktorom sa práve pohybuje. Piesne o budúcnosti, v ktorých je napriek okolnostiam stále veľa optimizmu, spomienky na otca, Parkera seniora, ktorý bol vášnivým milovníkom psychedelického rocku 60’s, ľahké i ťažšie filozofovanie o prírode, duševnom zdraví.
Šťastie ako záchvev, nostalgia ako droga, nádej ako nutnosť, ktorej je však čoraz náročnejšie sa držať, budúcnosť ako zajtrajšie spomienky. K tomu pastelové farby a flitre, pod nimi znepokojujúce vedomie toho, že pred rokom bolo všetko presne také isté.
Novinka prinesie Kevinovi Parkerobi nepochybne viac poslucháčov. Je to ľahké, no inteligentné počúvanie s veľmi širokým vekovým záberom. Alebo ako vtipne poznamenal recenzent Guardianu: svet dospel do štádia, kedy potrebuje hybrid Weeknd a Supertramp.
