Lorenzo Senni: Trance uznávam a nerešpektujem ho

Hudba_FM

Lorenzo Senni: Trance uznávam a nerešpektujem ho

13. 05. 2019 14:19

Na akcii PLNKAxfjužn vystúpil taliansky producent Lorenzo Senni.  Ten sa vo svojej hudbe pohráva so žánrom trance.

Prečo a ako to robí, aj ako sa dnes žije hudobníkom menšinových žánrov, sa dozviete v rozhovore pre Scénu_FM.

Lorenzo Senni rozhovor
Stiahnuť audio súbor

Svoju hudobnú kariéru si začínal ako bubeník v punkovej kapele. Ako si sa neskôr dostal od hrania na bicie ku komponovaniu elektronickej hudby – išlo o postupnú zmenu alebo si rozhodnutie urobil zo dňa na deň?

Študoval som bicie a naozaj som sa chcel stať profesionálnym bubeníkom. Neskôr, keď som začal študovať muzikológiu v Bologni, som objavil iné hudobné žánre vrátane elektronickej hudby. Samozrejme som tiež bol obklopený novými ľuďmi, čo bolo možno dôležitejšie ako samotné vzdelanie, a tí mi ukázali priekopníkov elektronickej hudby. To ma úplne fascinovalo a tak som na bicích prestal hrať zo dňa na deň. Začal som si vymýšľať vlastný softvér, programovať vlastné nástroje a ďalej to už išlo samo.

Ako by pomenoval hudbu, ktorú teraz robíš?

Hľadať slová na popísanie hudby je celkom sranda. Ja to volám pointilistický trance, svoj štýl som pomenoval rave-voyeurizmom. Kľúčové slová treba mať, lebo ľudia tomu potom ľahšie rozumejú, a na druhej strane, je to aj súčasť umeleckého vyhlásenia, konceptu. Čo to je pointilistický trance? V tom názve je všetko, ale zároveň nič.

Pointilistický hovorí o hudbe, že je zložená z krátkych nôt. Ravevoyeurizmus je štýl, ktorý odkazuje, že je to hudba tanečná, aj keď na moju hudbu sa až tak tancovať nedá. Ak chcete tancovať, treba sa posnažiť, lebo tam nie je klasický drop ani kick.

Používaš aj pomenovanie trance. Je to naozaj trance?

Na trance sa odkazujem kvôli zvuku, môj zvuk je z 99 % postavený na zvuku synťáku, ktorý sa používal v trance v 90. rokoch – Roland JP-8000. Má bohatý zvuk, tie pady znejú tak futuristicky! Aspoň na ten účel ho tak vyvinuli, ale hudobníci si s ním robili, čo chceli.

Trance je hudba, na ktorú sa odkazujem, ale vlastne to robím presne naopak. Na trancových veciach mám rád gradáciu, kým tam nenastúpi beat. Trance sa definuje podľa kicku, ale pre mňa je najzaujímavejšia práve tá časť, ktorá nemá kick. Tam vidím pre seba priestor vyjadrovať sa hudobne, tam vidím tú slobodu.

Trance je dnes opäť v móde...

Trance je tu už vyše dvadsaťpäť rokov a myslím si, že je to niečo, čo tak skoro neodíde, niečo ako rock. Raz je to mainstream, potom zas upadne do zabudnutia. Podľa mňa vznikla EDM evolúciou z trancu. Vrcholila v mainstreame okolo roku 2011 a potom to s ňou išlo dole. Ja a ešte niekoľko ďalších hudobníkov sme sa vtedy začali pohrávať s týmto zvukom. Myslím si, že môžem povedať, že som bol jeden z prvých, čo sa s ním začal hrať. Pamätám si na to preto, lebo vtedy dostal veľmi zlú recenziu v časopise Wire, že prečo ten chlapík hrá pseudo-trance v Café Oto? Čo si z nás robí srandu? To bolo v roku 2010, hrali sme tam s Phillom Niblockom a Florianom Heckerom. Kurátor ma videl, keď som tú vec hral prvýkrát v Bologni, tak ma rovno bookol medzi hudobných snobov do Café Oto, hrať s mojimi hudobnými vzormi. A po mnohých rokoch o mne tá istá novinárka napísala článok do magazínu Fader, že už rozumie tomu, čo som vtedy robil. Trance uznávam a nerešpektujem ho.


Dal by si svojej tvorbe prívlastok experimentálna?

V dnešnej dobe je trochu náročné povedať, čo je a čo nie je experimentálne. Hudobné žánre sú oveľa menej striktne rozdelené a navzájom sa miešajú. V minulosti som bol začlenený do experimentálnej elektronickej noisovej scény a počas toho obdobia existovala sieť ľudí, ktorí pravidelne chodili na koncerty. Dnes to tak už nie je. Nepovedal by som teda, že je moja hudba experimentálna, skôr dúfam, že je pre ľudí výzvou. To bolo pre mňa stále dôležité.

Ako to myslíš, výzvou?

Pri tvorbe kladiem dôraz na koncept, ako aj zvukovú stránku hudby. Taktiež ale chcem, aby k poslucháčovi doľahla pomerne rýchlo a aby v nej bolo cítiť emóciu. Tvorba niektorých experimentálnych hudobníkov neprichádza k poslucháčom tak jednoducho a naopak, popoví interpreti vás prestanú baviť po dvoch vypočutiach. Najlepšie je teda tieto smery kombinovať, čo však nie je práve najjednoduchšie.

Veľa súčasnej tanečnej hudby je temnej a hlučnej, ale u teba to neplatí. Tvoja hudba je aká?

Je pravda, že veľa tanečnej hudby je temnej, ale na druhej strane ľudia z techno scény začínajú využívať rôzne trancové zvuky. Po mnohých rokoch temného, atonálneho techna sa otvárajú melódiám, snovým zvukom či euforickým momentom. Pozrite sa na Ninu Kravitz alebo Posh Isolation, dokonca aj Varg začal používať trancové prvky. Myslím, že to dáva zmysel, možno potrebujeme viac emócii a možno je to len trend, že po niekoľkých rokoch temného techna potrebujeme melodické arpeggiá...

Ale tvoja hudba nie je temná, ani náhodou...

To nie je, ale nie je ani úplne euforická. Často je melancholická, je v nej eufória skrytá v smútku. Asi by som nevedel zložiť niečo, čo je temné.

Tipujem, že sa dokážeš uživiť svojou hudbou. Koľko z tvojich príjmov tvorí živé hranie, koľko streaming a koľko predaj dosiek?

80 % mám zo živého hrania, 19 % z prác na zakázku, ako je hudba k reklamám, filmom či výstavám, a menej ako 1 % tvorí predaj dosiek a streamovanie. Je naozaj ťažké dostať zo streamingu nejaké normálne peniaze.

Čo si myslíš o veľkých elektronických festivaloch?

Každá forma umenia má svoje veľké festivaly. Sú festivaly, na ktorých okamžite vidíš, že sú robené len preto, aby zarobili peniaze. Zoberme si Sonar festival, tam som hral viackrát. Začali pred dvadsiatimi piatimi rokmi ako malý festival kdesi v sklade, ale kvalitný lienup je pre nich stále dôležitý. Keby som tam hral teraz, tak na mňa príde pár desiatok ľudí, ale to vstupné sa nejako rozdelí, aby pokrylo aj veľkých headlinerov a aj nové a neznáme mená. A ešte jednu vec si všímam na festivaloch – ako sa správajú k menším menám alebo či vám dajú dobrú techniku. Na niektorých festivaloch si musíte lepšiu techniku, ako napríklad lepšie svetlá, doplatiť zo svojho honoráru. A to vám potom veľa neostane. Všímam si festivaly, ktoré nebookujú iba veľké mená, ale dávajú príležitosť zahrať si aj nováčikom pred veľkým obecenstvom. To je niečo pre mňa. Ale to nerobia všetci.

A čo kluby? Hráš rád aj v menších kluboch?

Rád hrám aj v malých kluboch aj na festivaloch, ale väčšinou stredne veľké priestory bývajú najhoršie. V malých kluboch býva väčšinou dobrá energia, dokážem sa tam odviazať a skúšať bláznivé veci. V stredne veľkých priestoroch väčšinou býva niečo veľmi dobré, ale aj niečo veľmi zlé. Preto mám rád extrémy.

Na ktorých miestach hrávaš najradšej?

Aby som na niekoho nezabudol, tak poviem, že v Japonsku. S takou hudbou, ktorú robím ja, sa tam nechodí zarábať veľké peniaze, ale ľudia sú tam veľmi entuziastickí, pozorne počúvajú a vždy, keď tam hrám, je tam ohromná zábava. Ľudia sa radi bavia, lebo tvrdo pracujú, tak sa chcú aj poriadne zabaviť. Dokážu sa opiť z jedného piva a navyše sú hudobní nerdi, takže presne vedia, čo prišli počúvať. Japonsko je pre mňa jedna z najlepších krajín na hranie.

Od roku 2016 patríš pod vydavateľstvo Warp Records. Myslíš si, že je v dnešnej dobe internetu stále potrebné patriť pod akúsi značku?

Myslím si, že áno. Warp dal mojej hudbe dôveryhodnosť a tak mnoho ľudí, ktorí sú fanúšikmi tohto vydavateľstva, si moju tvorbu vypočulo a napokon prijalo. Z toho sa naozaj teším, rovnako aj preto, lebo Warp Records už 30 rokov formuje elektronickú scénu. Vydavateľstvá by sa mali rozvíjať, čo sa darí aj Warpu – v súčasnosti pokrýva širokú škálu rôznych skupín či producentov, ako napríklad r'n'b speváčku Kelela, a nielen hudbu podobnú Aphex Twinovi.

Pripravil: Peter Dolník a Veronika Dologhová

Živé vysielanie
??:??