Keď sa začne vŕtať v hudobnej minulosti čerstvý tridsiatnik, vyštudovaný grafický dizajnér, hrozí, že nešikovne skĺzne po povrchu a vyberie si to, čo mu káže podvedomie – v lepšom prípade prevarené kúsky z guilty pleasure filmov a televíznych seriálov, v horšom z reklám. Lenže aj takéto hriešne počínanie sa môže ukázať ako pôvabné a osviežujúce, a to ako pre celkom mladého, tak aj odrasteného poslucháča. Napríklad aj formou nášho Albumu týždňa od Toro Y Moi.
Prečo album Boo Boo funguje, hoci je prakticky stopercentným retrom, by malo byť zjavné na prvé, najneskôr druhé počutie: Toro Y Moi – vlastným menom Chazwick Bradley Bear, donedávna Bundick – je totiž nielen vášnivý fanúšik popu a nového romantizmu 80. rokov, ale aj remeselne veľmi zručný skladateľ, songcrafter a aranžér. Medzi jeho celoživotné hudobné lásky patria kapely Big Star a Talking Heads, skladatelia filmovej hudby Piero Umiliani a Francois de Roubauix či brazílsky spevák Tim Maia.
Album vznikol v Portlande s výrazným muzikantským vkladom klávesistu Anthonyho Ferraru, jedného z členov sprievodnej skupiny Toro Y Moi. „Premýšľal som nad tým, čo mám v hudbe najradšej, a prišiel som na to, že je to priestor.“ A či už Toro Y Moi myslí priestor zvukový alebo intervaly medzi tónmi a beatmi, je prakticky jedno. Hudba na albume Boo Boo je vzdušná, ponecháva dostatok priestoru vnímavému poslucháčovi, nevtiera sa mu veľkými gestami ani kadenciou slov, nôt a úderov.
Toro Y Moi mal necelé dva roky, keď v Amerike nastúpil a navždy zmenil televízny trh seriál Miami Vice s prísne dobovou hudbou českého emigranta Jana Hammera. Napriek tomu mám pri počúvaní albumu Boo Boo miestami pocit, akoby chcel autor nadviazať či vzkriesiť detektívov Crocketta a Tubbsa. Niektoré čísla majú veľmi podobnú atmosféru aj muzikantský vklad.
Spolu s Ice Choir a Washed Out je aktuálne Toro Y Moi najsilnejším predstaviteľom žánru chill wave – ak by ste mali chuť vyhľadávať si na nete či v streamovacích službách cez označenie hudobnej škatuľky ďalšiu novú, a pritom vlastne starú hudbu.
