Ako keby nestačilo, že v novembri minulého roka šokujúco ohlásili vydanie nového štúdiového albumu. Oni si ešte k tomu po 22 rokoch zahrajú aj na Slovensku. Faith No More a ich Sol Invictus a k tomu vystúpenie v bratislavskom NTC naplánované na 10. júna – udalosti, ktoré riadne hýbu svetom fanúšikov kvalitnej, rozhodne nielen gitarovej, hudby.
Veľmi dobre si spomínam, aké nádherné leto som strávil s počúvaním nahrávky Album Of The Year s T. G. Masarykom na obale v roku 1997. Najzaujímavejšie na tom všetkom je, že tie spomienky a nálady a atmosféra sú späť. Faith No More neuveriteľným spôsobom nadviazali na to najlepšie zo svojej tvorby.
Vďaka ich veľkému návratu v roku 2009 som sa naučil jednu dôležitú vec. Na koncertoch už neospravedlňujem spevákov, že im to nejde a že ich vokál nie je ako z albumu, lebo idú naživo. Mike Patton je všetkému na vine. Mike Patton je zviera, ktoré aj na koncertoch či festivaloch dokonalým spôsobom ovládne celé pódium - svojou charizmou, no najmä neuveriteľným hlasovým rozsahom.
Vybúrený v projektoch a najrôznejších umeleckých odbočkách ako Fantômas, Peeping Tom či Tomahawk či v hlasových ekvilibristikách vo filmových snímkach – napríklad vo filme Ja, legenda z roku 2007 s Willom Smithom v hlavnej úlohe nahral Mike Patton všetky zvuky, ktoré v opustenom vymretom svete vydávajú zombíci.
Na siedmom radovom albume skupiny zaujme v prvom rade skutočnosť, že má iba necelých štyridsať minút. Od pánov hudobníkov sa po celej večnosti od nahrávky Album Of The Year dali čakať lukulské hody nápadov a experimentov, ale oni urobili opak – nahrali ucelené a kompaktné dielo, na ktorom nič nechýba a zároveň žiadna nota nie je navyše.
Od kompozícií, ktoré spĺňajú v podstate úlohu intra či medzihry – Sol Invictus a Motherfucker, až po komplexnú šesťminútovú nádheru Matador v závere, všetko je na správnom mieste, všetko splnilo absolútne dokonale svoju úlohu.
Ako fanúšik výrazného zvuku basgitary na albumoch oceňujem, že novinku Sol Invictus ako producent zastrešoval basgitarista Billy Gould. Svoj nástroj nechal naozaj nádherne vyniknúť.
Okrem toho, že si Faith No More sami ošetrili z produkčného hľadiska, sami si ho aj vydávajú – Mike Patton a jeho Ipecac nájdete na obale ako label, už desaťročia záruku kvalitnej hudby.
Na konci osemdesiatych a vo svojom najslávnejšom období, na začiatku deväťdesiatych rokov, Faith No More šokovali nespútaným eklektickým náhľadom na svoju tvorbu – spájali v nej vtedy nespojiteľné vplyvy hip-hopu, funku, death metalu s najprogresívnejšou gitarovou hudbou. Aj vďaka tomu sa stali legendou celej jednej generácie, aj oni výrazným spôsobom tvorili zvuk 90. rokov – nie náhodou ich za svoje veľké vzory či obľúbenú skupinu označovali aj hudobníci z takých ikonických formácií ako Nirvana, Metallica, Alice In Chains či z novších System Of A Down alebo Korn.
Dnes už Faith No More
nemusia nič spájať, oni sami sú jedinečným štýlom, žánrom a
hudobnou škatuľkou. Na novom albume vás so sebe vlastnou ľahkosťou
a istotou vezmú do nočného baru s temnými zákutiami, do klubu s
hlučným death metalom či slnečného štúdia, v ktorom sa nahráva
soundtrack do dobrého westernu.
Je tam všetko a všetko to hrá
tým najprirodzenejším spôsobom, nikde nič nevytŕča, nič
nepôsobí hranato či neprirodzene.
Je jasné, že Sol Invictus už nie je ten výbuch nevídaných a neslýchaných nápadov, ako boli albumy The Real Thing či Angel Dust. Ide „iba“ o nadmieru solídny a nečakane kompaktný návrat výrazných hudobníckych individualít, ktoré rovnako ako v deväťdesiatych rokoch nemajú žiadny imidž, aj keď sa aktuálne na koncertoch tvária ako kňazi bielej (a na promo-fotkách čiernej) mágie. Sami o sebe sú chodiace značky a firmy, ktoré nepotrebujú žiadny marketing – ich práca hovorí sama za seba. A priemerné hodnotenie z doterajších recenzií na úrovni medzi ôsmymi a deviatimi bodmi z desiatich samozrejme tiež.
