Album týždňa: Steven Wilson – Hand. Cannot. Erase.

Hudba_FM

Album týždňa: Steven Wilson – Hand. Cannot. Erase.

02. 03. 2015 09:52

Určite ste ho zaregistrovali aj v našom dennom vysielaní. Či už v súvislosti s Porcupine Tree, alebo v projektoch NO-MAN a Blackfield. Steven Wilson je jeden z najvšestrannejších a najvyťaženejších hudobníkov súčasnosti. Viackrát nominovaný na Grammy Awards, do jeho spoluprác môžeme započítať aj legendárnych King Crimson, ktorým mastroval nahrávky, k veľkej spokojnosti samotného Roberta Frippa.

Steven Wilson je dôležitou súčasťou kariéry švédskych metalových mágov Opeth, nechýbal na albumoch veličín ako Dream Theater, Anathema, Marillion, Jethro Tull či Pendulum. Jeho sólová tvorba sa zaraďuje k tomu najlepšiemu, čo sa dá počuť nielen na poli najprogresívnejších žánrov v gitarovej hudbe.

Nie inak je tomu v prípade nového albumu Hand. Cannot. Erase. Očakávaná žatva fantastickej hudby, ktorá sa oddá študovať celé týždne, ba aj mesiace. Objavovať, bádať v nečakaných zákutiach a mať jednoducho radosť.

Na svojom štvrtom sólovom albume Steven Wilson veľmi príjemne operuje šokujúcou farebnosťou aranžmánov. Hand. Cannot. Erase objíma v plnej nádhere všetko od opulentného art rocku až po veľmi jemnú atmosferickú hudbu ako stvorenú do kvalitného filmu.

Novinka je v porovnaní s predchádzajúcim albumom The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) zvukovo chladnejšia, odmeranejšia. Je menej o inštrumentálnom majstrovstve, viac o skladateľskom ume – Steven Wilson sľúbil menej jazzu a tak sa aj stalo. Veľmi často dokonca využíva elektronickú hudbu v príjemných minimalistických aranžmánoch.

Album napísaný z pohľadu ženy. Aký zaujímavý nápad! Hand. Cannot. Erase vychádza z príbehu Londýnčanky Joyce Carol Vincent, ktorej mŕtve telo ležalo nikým nepovšimnuté v jej byte neuveriteľné dva roky.
Išlo pritom o mladú, atraktívnu a vo všeobecnosti veľmi obľúbenú dievčinu – o to šokujúcejšia je skutočnosť, že nikomu nechýbala, nikomu z priateľov či z rodiny.
Hand. Cannot. Erase je album o odsudzení, anonymite a chlade veľkomesta.

Je zaujímavé, že Steven Wilson sám seba označuje za hudobníckeho idiota, ktorý má iba šťastie a obklopuje sa fantastickými spolupracovníkmi a skutočnými muzikantskými esami. Áno, naozaj to o seba vyhlasuje, mal som tú česť zažiť to na vlastné uši a oči vo Viedni, v Gasometri spolu s tromi tisíckami fanúšikov. Určite, Mr. Guthrie Govan s gitarou či Marco Minnimann za bicími môžu byť hoci aj stonásobne lepšími inštrumentalistami, skutočné čaro hudby sa však skrýva vo víziách, nápadoch a producentskom fortieli.
A to všetko zvláda Steven Wilson ako málokto iný na scéne. Aj z tohto dôvodu znie jeho najnovší sólový album tak fanasticky.

Je potešujúce, ako Steven Wilson veľmi prirodzene, nenásilne a vskutku šikovne skladá hudbu aj pre štandardných art rockerov - čitateľov časopisu Classic Rock, 40 až 50 ročných manažérov, rovnako ako pre mladšie ročníky a fanúšikov modernejších hudobných foriem.

Je tam naozaj všetko. Znalecké ucho zachytí v dlhších skladbách odkazy na zlatú éru art rocku a Genesis či Rush. A o pár minút neskôr už znepokojujú vaše senzory minimalistické zárezy elektronickej hudby. Všetko to do seba zapadá, všetko to spolu fantasticky hrá. V tom sa skrýva jeho čaro, o tom je Steven Wilson.

Rudi Rus

Živé vysielanie
??:??