Po úspešnom debute z roku 2014 sa im rozpadli vzťahy a ani nahrávanie prvých demáčov k albumovej dvojke údajne nešlo celkom ľahko. Napokon však všetko relatívne dopadlo dobre a Jungle sú aj naďalej tou kapelou, ktorou chcú byť: hitovou bandou ako pre komerčákov, tak aj pre hipsterov.
Len máloktorá skupina znie tak americky a pritom pochádza z celkom iných končín, ako Jungle. Tých už v podstate nikto nevníma ako Londýnčanov. Ich fascinácia Severnou Amerikou, a Kaliforniou zvlášť, sa pretavuje aj do názvov skladieb, do textov, nálad, zvuku. Hlavným motívom bola pôvodne láska. Tá zaviedla Josha lloyda-Watsona, polovicu dua Jungle, do Hollywoodu, a síce bez happyendu, ale s miestami trpkými textami akoby vyvažujúcimi predsa len tak trochu presladenú pompéznosť refrénov.
Aj štyri roky po debute sú stále charakteristickým znakom Jungle dvojhlasy a hymnické popevky, a ešte výraznejší je vplyv amerického soulu, rhythm n blues a disco. A melanchólia. Problémom výrazných trademarkov sú, ako zvyčajne, samotné piesne. Tie niekedy fungujú dokonale, napríklad v podobe už vydaných či ešte na vydanie pripravených singlov, inokedy menej, ako napríklad pri skladbách Cherry a Mama Oh No.
„Pre niekoho sme len tou nemožnou nemodernou kapelou s tými funkovými pesničkami v stredných tempách, ale možno niekto niekde na svete z nášho nového albumu zachytí aj emóciu a zlomenú krásu,“ komentujú albumovú novinku Tom McFarland a Josh Lloyd-Watson.
Počúvať hudbu Jungle je ako pozerať sa na fotografie z Polaroidu. V tomto majú Jungle niečo spoločné so škótskym duom Boards of Canada. Majú spoločné aj to, že oba projekty pôvodne vznikli preto, aby si dvaja ľudia vytvorili svoj vlastný svet, v ktorom sa budú cítiť dobre. Problémom Jungle je, že nie sú až natoľko originálni. V niektorých momentoch skutočne len ťažko povedať, či je v piesni viac Jungle alebo Curtisa Mayfielda.
