Po Slovensku má svojho Krstného otca už aj Británia. Album s názvom Godfather vydal rapper, ktorého krstným otcom skutočne nazývajú. Toto označenie, godfather of grime, mu vymysleli fanúšikovia a Wiley si ho dlho nechcel prisvojiť. Napokon, z úcty k fanúšikom aj k vlastnej tvorbe, toto označenie prijal. Veľmi symbolicky a elegantne – pomenovaním svojho posledného albumu Godfather.
Wiley je človek, ktorý grime spoluvytváral. Dokonca preň vymyslel vlastný názov – eskimo –pod ktorým vydával aj vlastnú inštrumentálnu hudbu – tzv. eskimobeats – tento názov sa však neujal. Napriek tomu mu nemožno odoprieť dôležitú rolu pri formovaní a popularizovaní grimeu, keď spolu s Dizzem Rascalom a mnohými ďalšími vytvorili legendárnu Roll Deep crew. To bolo ešte v roku 2002. Odvtedy vydal jedenásť albumov, dve EPčka a ešte väčšiu kopu mixtapeov, kolaboratívnych, inštrumentálnych, freestyelových albumov či b-sideov. A zdá sa, že táto hyperaktivita si vybrala svoju daň. Chvíľu bol taký frustrovaný, že album Godfather nechcel vôbec vydať. Nakoniec ho vydal, ale so zreteľom, že ide o jeho posledný štúdiový album. Ako sa vyjadril, už nepotrebuje nikomu nič dokazovať, jeho snahy dostať sa alebo zotrvať na prvých miestach sa nadobro skončili.
O Wileym treba vedieť, že si prešiel aj obdobiami veľkých vydavateľstiev, ktoré ho nútili do štylizácií, s akými nebol úplne spokojný. Nečudo, že svoj posledný album Godfather vydal na vlastnom labeli a so zvukom, ktorý mal vždy rád. Tvrdým a nekompromisným. Wiley tu doslova oslavuje grime, dáva jeden „banger" za druhým, vytvára album, ktorý by ste pokojne mohli pustiť na svojej súkromnej párty a určite by zafungoval. Spomalenie prichádza až s desiatou pesničkou a aj to len na chvíľu. Okrem skladby You Were Love Pt. 2., ktorá je pomalšia, a Lucid, ktorá obsahuje reggae/dancehallový nádych, sa ostatné z konceptu nevymykajú. Dá sa povedať, že sa podobajú jedna na druhú. A to je vlastne jediná výčitka, ktorú možno skutočne vzniesť – Wiley neprišiel s ničím novým – ale v tom starom, čo robí, si počína ako skutočný kráľ. Navyše, priestor doprial mnohým iným, dôležitým menám súčasného grimeu, dokonca jednu celú skladbu venoval P Moneymu. Práve nastupujúcej generácii sa Wiley vždy rád venoval, práve jej chce prenechať priestor po svojom odchode.
Asi sa nebudeme môcť celkom vyhnúť porovnaniu s Konnichiwou, albumom od Skeptu, ktorý sa minulý rok stal druhým grimeovým albumom oceneným prestížnou Mercury Prize. Wileyho Godfather možno nie je originálnejší ani inovatívnejší, Wiley na ňom neobjavuje nové polohy ako Skepta na Konnichiwe, ale určite je rýchlejší a energickejší, čo je medzi fanúšikmi grimeu tiež veľmi dôležitá fíčurka. Veľká väčšina skladieb spĺňa aj „predpísaných“ 140 bpm, čo sa v prípade Skeptovej Konnichiwy povedať nedá.
Godfather je podľa mnohých najlepší album Wileyho kariéry. A veru, asi to nebude s tým svetom až také zlé, keďže je to zároveň jeho najúspešnejší album a predčil aj The Ascent z roku 2013, z oného neslávneho obdobia, keď Wileyho skladby zneli pod veľkým vydavateľstvom zbytočne prvoplánovo. Inak povedané, v prípade Godfather platí aj záverečná klišé veta typu „jeho posledný album znie ako dôstojná rozlúčka“.
