Mesto Tucson v americkom štáte Arizone sa nachádza asi 100 kilometrov od mexických hraníc na okraji Sonorskej púšte a má len o trochu viac obyvateľov ako Bratislava. Ak sa tu chcete nejako zabaviť, máte viacero možností. Každý rok sa v Tucsone koná veľká burza drahokamov a minerálov, ale i knižný festival, rodeo, jarmoky, folklórne festivaly či týždeň moderného umenia, majú tu Múzeum Sonorskej púšte, symfonický orchester, ba aj operu. Okrem toho sa tu zvykne konať medzinárodné stretnutie hudobníkov štýlu mariachi. Miestnu scénu reprezentujú také mená ako Linda Ronstadt, Howe Gelb, Calexico, Giant Sand, Green on Red, z novších napríklad kapela Xixa či excentrický bluesman v plynovej maske Bob Log III. Medzi novších hrdinov Tucsonu patrí aj gitarista, skladateľ a spevák Sergio Mendoza, ktorý založil pred siedmimi rokmi svoj orchester.
Sergio Mendoza sa narodil v mestečku Nogales v americkom štáte Arizona, vyrastal takisto v mestečku Nogales, ale pre zmenu v mexickom štáte Sonora, a dnes opäť žije a pracuje v Arizone – v Tucsone. To, že sa počas svojho života voľne pohyboval po obidvoch stranách hranice, spôsobilo, že do seba vstrebal množstvo hudobných vplyvov a štýlov, tak mexických, ako aj severoamerických. Zo Sergia sa stal vyhľadávaný štúdiový i koncertný hráč, ktorého si neraz zavolali na pódium aj hudobníci zo slávnejšej tucsonskej kapely Calexico. V roku 2009 dal Mendoza dokopy príležitostný bigband, ktorý hral coververzie mambových skladieb Pereza Prada a zdá sa, že mu to zachutilo natoľko, až sa pustil do vlastnej muziky v podobnom duchu, ba pridal k tomu ešte oveľa viac ingrediencií.
Prvý album skupiny Sergio Mendoza y La Orkesta vyšiel v roku 2012, volal sa Mambo Mexicano a jeho spoluproducentami boli John Convertino a Joey Burns z Calexico. Druhý album, už pod skráteným názvom Orkesta Mendoza, sa objavil na európskom trhu 7. októbra 2016 a tentoraz si ho Mendoza „ukuchtil“ sám, aj keď medzi hosťami nájdeme oboch spomínaných pánov (v romantickom slaďáku s názvom Misterio). Okrem nich na platni hosťujú aj Gabriel Sullivan z Giant Sand a Xixa, Camilo Lara z Mexican Institute of Sound, mexický spevák a maliar Salvador Durán, toho času žijúci v Tucsone a ďalší Sergiovi kamaráti. Podobne ako prvý album, aj tento prináša zábavnú a chytľavú zmes rôznych štýlov z oboch stranách americko-mexickej hranice: striedajú sa tu (prípadne miešajú) mambo, cumbia, ranchero, norteňo, merengue, mariachi, rumba, ale počuť aj náznaky džezu, surf-rocku, či dokonca zvuky archaickej analógovej elektroniky.
Zatiaľ čo v úvodnej skladbe Cumbia Volcadora sa nad hopsavými latino rytmami ozýva elektronicky upravený hlas Camila Laru, čo znie, ako keby si Darth Vader požičal mikrofón na mexickej svadbe, v skladbe No Volvere sa počuť cez elektronické „krovie“ vokály a dychy ako v muzike mexických mariachis. Mimochodom, s mariachis má Sergio Mendoza svoje skúsenosti, veď minulý rok hral aj v úspešnom v projekte Mexrissey – „mexických“ coververziách britského speváka Morriseyho. Veľkú silu má už spomenutá skladba Misterio s výraznou havajskou gitarou Joa Novelliho, v kumbii s názvom Cumbia Amor De Lejos pre zmenu prekvapí a pobaví zvuk bicích ála 80. roky, v skladbe Mambo a La Rosano sa vybláznil klávesista a hráč na dychové nástroje Marco Rosano, ktorý skrížil mambo s psychedelickou elektronikou, nuž a napríklad skladba Caramelos, ku ktorej nakrútili aj videoklip, pre zmenu miestami znie ako garážové surf-rockové kapely z Kalifornie zo 60-tych rokov. Psychedelické zvukomalebnosti albumu ¡Vamos a guarachar! pripomínajú pestré pončo, ktoré ste si kúpili na trhu od starého Indiána a keď si ho oblečiete, zistíte, že svet vyzerá zrazu celkom inakšie. Sergio zjavne ovláda umenie urobiť zo starého nové a zrecyklovať to tak, že to vyzerá a znie oveľa viac cool ako predtým.
Sergio Mendoza a jeho kapela Orkesta Mendoza sú živým dôkazom toho, že hranice sú nezmyslom nielen v hudbe, ale aj v živote. Prirodzená výmena muzikantov medzi Mexikom a juhom USA v minulosti pomáhala a dodnes pomáha formovať špeciálny kolorit miestnej hudobnej scény, pričom dvojjazyčnosť a multikulturalita sú v tomto prípade výhodou. Ak by sa nebodaj stal americkým prezidentom Donald Trump, ktorý sa vyhráža postavením múru medzi južnou hranicou USA a Mexikom, pocítia to nielen pašeráci drog a nelegálni imigranti, ale aj hudobníci. A hoci hudobné myšlienky a nápady hravo preletia aj ponad plot, už nebude také ľahké zahrať si spolu. Dúfajme, že sa tak nestane a že Arizona dá v budúcnosti svetu ešte nejeden chutný, šťavnatý a zábavný hudobný projekt.
